nepoviem ti to...

... milujem leto v tvojich očiach,
a tie malé vrásky okolo nich...
milujem tvoj dych na mojom krku,
ospalé viečka, bosé kroky, lúku...

milujem dotyk tvojich prstov,
páperie na tvári šteklí ako smiech...
milujem dávať ti ten pocit, že láska
nie je hriech...

... milujem v metre vzdúšné bozky,
milujem tvoje nahé kroky v tme,
milujem túžbu s akou si ma berieš,
keď len ty, len ja, sami sme...

milujem bezpečie i neistoty kúsok,
milujem keď ti nerozumiem cekom,
milujem slová v noci i ranné mlčanie,
milujem dážď a v rose milovanie...

tak veľmi chcem ti povedať, že ťa milujem,
ale mám strach, že už by to nikdy nebolo ono...

neúprosný čas

...

tak rýchlo plynie, keď sme spolu,
a všetky tie krásne chvíle sa stávajú 
OKAMIHOM

a potom sa menia na  spomienku,

...

keď chcem, aby sa stal deň či dva
iba prestrihom- krátkou pauzou
na reklamu- odrazu má čas toľko času

a nikam sa neponáhľa,
vysmieva sa mi spoza ručičiek
na starých hodinách

tik tak...  tik
...
...

...
tak

no a potom...

...

ale čo na tom záleží?
...
chcela som len povedať, že viem...
...
a ukladám všetky spomienky...
každé slovo...
potom čas ide rýchlejšie aj vtedy,
keď sa chce zastaviť...
...

motorom pre čas,
ktorý trávime čakaním,
sú spomienky...
...

slová, obyčajné slová

...
zase už nám ostáva posledných pár dní
a ty musíš ísť...
...
 je všetko intenzívnejšie...
cítim, ako sa mi vzďaluješ
vidím ťa sedieť v lietadle

a panikárim...

nezvykla som si...
...
nezvyknem si...

vždy mi budeš chýbať
a budú sa mi snívať bláznivé sny,
budem nedočkavá,
budem sa ťa chcieť dotýkať,
...
počúvať ťa, nočné telefonáty,
ktoré si ráno budem len
hmlysto pamätať...

budem čakať kým príde esemeska

- Nemozem uz bez teba dychat malinka. -

vtedy viem, že mám ešte pár hodín,
...
v bruchu mi trepocú krídla motýlie a
ja netrpezlivo čakám, kedy ma objímeš
a zhlboka sa ma nadýchneš...

make me smile

... ešte celkom nevnímaš deň a
za oknami šteká pes
je ráno a iba pred chvíľou začalo svitať...

varím čaj, a natieram chlieb maslom- s láskou,
ako to máš rád, potom všetko chutí viac...

za oknom štebocú vrabce a ty sa prevaľuješ
v perinách, ovoniavaš spomienky z dnešnej noci...
usmeješ sa na mňa a zavrieš oči...

nikdy neodchádzam bez bozku na rozlúčku,
s prianím krásneho dňa miznem pred bránou
tvojho ranného sna...

vo dverách ma zastavia slová
- "Ďakujem malinká."
- "Za čo?"
- "Za to, že si."

...

posledné dni často prší
nenosím dáždnik...

...

...

každý deň vyvediem niečo, prečo by si mohol povedať "UŽ DOSŤ!"...

nepoučiteľná...

vymýšľam a hoci sa večer, než zavriem oči, troška obávam toho, či ráno budeš
vedľa mňa, ty tam si...
si TU, tak blízko...

celkom pri mne, dýchaš na moju pokožku, je to tak príjemné, ale ja už musím ísť...

vymýšľam, a niekedy si nevážim čo mám...
a niekedy kričím a hnevám sa,
pretože nechápeš...
pretože nechápem...

robíš bláznivé veci, píšeš tie slová, ktoré chcem čítať, hovoríš všetko s takou vážnosťou...
myslím si, že je to všetko po prvýkrát, ako keď sedíš v škole a dozvieš sa niečo o čom si nemal
ani potuchy a potom sa ťa na to spýtajú na skúške a ty si spomenieš, že vonku pršalo a tebe sa chcelo spať, kým niekto nepovedal to, čo si potreboval počuť,
ani si sám netušil čo to je... ale zmenilo ti to život...

...

bojím sa a znova si dôverujem...
robím hlúposti z lásky a myslím si: "ako veľmi môžem ublížiť tomu človeku, ktorého ľúbim?"

...

odpovedáš mi v šere mesiaca...

vidím tvoje pery...
a myslím na to...

že tieto slová si chcem pamätať navždy...

ráno

ležala celkom bez pohybu
letmým dotykom pier rozochvel jej pokožku a znova ju nechal upokojiť sa, jazykom opisoval kontúru prsníka, jamku na krku a bradu až k ušnému lalôčiku...
zašepkala pár slov, ktorými ho nabádala, aby neprestával, dych sa im zosynchronizoval, chvenie na tele splynulo do konštantného vlnivého pohybu... telo na telo... pokožka sa napínala a znova uvoľňovala.

jazykom takmer  dokonalým pohybom skĺzol až k pupku a nižšie na slabiny a k pahorku, hánky jej zbeleli v perinách, nadvihol ju vyššie a pozoroval blížiaci sa orgazmus... uhla pohľadom a telo jej zovrel horúci kŕč, nechala ten pocit prejsť celým telom a pomaly vyprchať cez končeky prstov...

v to ráno pršalo, ostali ešte chvíľu v posteli...

uletieť

začala som pociťovať tieseň,
nemožnosť roztiahnuť krídla a skočiť, aby sa tesne
nad zemou môj pád premenil v let,
chcela som tomu uniknúť, zbalila som sa a odišla. už toľkokrát...

teraz som v tom zase, nemôžem lietať,
chcú mi pristrihnúť krídla.
balím sa a odchádzam, lenže keď sa  vrátim,
nožnice ostanú pripravené pri dverách...

viem, že sa to stáva a viem že ak budem odporovať, bude to viac bolieť.
len už sa mi nechce čakať, kým pochopia, že neviem kráčať po zemi...