...

...

každý deň vyvediem niečo, prečo by si mohol povedať "UŽ DOSŤ!"...

nepoučiteľná...

vymýšľam a hoci sa večer, než zavriem oči, troška obávam toho, či ráno budeš
vedľa mňa, ty tam si...
si TU, tak blízko...

celkom pri mne, dýchaš na moju pokožku, je to tak príjemné, ale ja už musím ísť...

vymýšľam, a niekedy si nevážim čo mám...
a niekedy kričím a hnevám sa,
pretože nechápeš...
pretože nechápem...

robíš bláznivé veci, píšeš tie slová, ktoré chcem čítať, hovoríš všetko s takou vážnosťou...
myslím si, že je to všetko po prvýkrát, ako keď sedíš v škole a dozvieš sa niečo o čom si nemal
ani potuchy a potom sa ťa na to spýtajú na skúške a ty si spomenieš, že vonku pršalo a tebe sa chcelo spať, kým niekto nepovedal to, čo si potreboval počuť,
ani si sám netušil čo to je... ale zmenilo ti to život...

...

bojím sa a znova si dôverujem...
robím hlúposti z lásky a myslím si: "ako veľmi môžem ublížiť tomu človeku, ktorého ľúbim?"

...

odpovedáš mi v šere mesiaca...

vidím tvoje pery...
a myslím na to...

že tieto slová si chcem pamätať navždy...