začala som pociťovať tieseň,
nemožnosť roztiahnuť krídla a skočiť, aby sa tesne
nad zemou môj pád premenil v let,
chcela som tomu uniknúť, zbalila som sa a odišla. už toľkokrát...
teraz som v tom zase, nemôžem lietať,
chcú mi pristrihnúť krídla.
balím sa a odchádzam, lenže keď sa vrátim,
nožnice ostanú pripravené pri dverách...
viem, že sa to stáva a viem že ak budem odporovať, bude to viac bolieť.
len už sa mi nechce čakať, kým pochopia, že neviem kráčať po zemi...
štvrtok 31. januára 2008
uletieť
Menovky:
okamihy života
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)


2 komentárov:
pod nohami mame zem, nad hlavou nebo... a rebrik... ten je v nas :)
strašně, strašně strašně krásný. naprosto ti rozumím.
Zverejnenie komentára