chladná ako ľad

viem byť,
nepripustiť si bolesť,
nedovoliť ti raniť ma,
keď chcem, viem byť ako ľad...

no s tebou nechcem,
nechám sa raniť,
rozvŕtať do špiku kosti
nechám ťa zaťať do živého...

ale iba raz...

ľudia si myslia...

myslia si, že sa schovajú za masku...
nepriehľadnú, dokonalú masku.

keď odhalím ich tajomstvá, čudujú sa tomu,
sú prekvapení...

nenávidím svoju opitú úprimnosť,
vždy je bolestne pravdivá...

myslím že...

myslím, že ľúbim
cítim to tak hmlyste
aj keby som chcela,
fakt to neviem iste

myslím, že ľúbim
ľúbim jedného chlapa
chlapa čo dáva
a pokúša sa chápať

myslím, že ľúbim,
dvojzmyselné pohľady
keď pravý význam
vždy pohladí

myslím že ľúbim
tvoje veľké dlane
nikdy by som nič
nevymenila za ne

myslím že ľúbim
tvoj dych na vankúši
aj keď ti srdce
príliš hlasno búši

myslím že ľúbim
keď mi vravíš malá,
krásna a moja,
jediná čo za hriech stála

myslím že ľúbim
v tvojich očiach plameň
keď kvapkou po kvapke
silnie lásky prameň

myslím že už môžem
ľúbiť aj keď mávam strach
že sa v smietku obráti
alebo v púštny prach
láska...

aj keby na jediný okamih
aj keby na krátky čas len
ľúbiť je to najviac
čo zo všetkého chcem...

Bezbrannosť muža

 Každým zmyslom som si vychutnávala prítomnosť toho chlapa. Vdychovala som jeho vône, na končekoch prstov som si predstavovala drsnosť jeho pokožky, predstavovala som si dokonalosť splynutia. Len aby si nevšimol, že môj záujem je porovnateľný s tým jeho. Hra na nedobytné pevnosti ma bavila až kým ma nezačalo bolieť v podbrušku. Vzrušenie sa vo mne stupňovalo každým nádychom. Jeho hlboké pravidelné vzdychy pripomínajúce spánok ma nezmiatli. Na chvíľu som sa posadila, napila sa vody a zase si ľahla. Jeho ruka sa ovinula okolo môjho tela akosi automaticky. Dych sa zrýchlil a spánok už sa nedal predstierať. Veľké dlane a dlhé prsty sa mi vnárali do pokožky. Kde tu skúmali terén dlhšie a opäť sa posunuli inam.

Dotyky, milión dotykov a odrazu svietili nado mnou dve veľké oči a šepkali do noci slová, ktorým sa nedá uveriť len tak, iba ak človek naozaj chce a cíti všetky tie pocity rovnako silno a nepokoj v duši sa mení na príjemné motýlie krídla a voda je slaná ako oceán, pery sa trasú a radšej mlčia, aby nepokazili ten okamih keď on vyznáva lásku jej...

...

Sklonil sa mi do lona a jazykom prešiel po stehne. Zatriasla som sa vzrušením. Pokračoval. Na chvíľu som zavrela oči a v ďalšom okamihu už som zo seba dostala pridusený vzdych.
- Páči sa ti to?
- Áno, veľmi. Pokračuj.
Neprestával a nechal sa usmerňovať až kým som sa v hlasnom vzlyku nezvinula do klbka a znova sa vystrela... znova a ešte raz. Ľahol si a pohladkal ma po prsiach. Pobozkal a držal ma v náruči takmer bez dychu. O chvíľu stisk povolil a ja som cítila, že naňho prichádza spánok.
Vymanila som sa mu z náruče a opatrne som sa ho dotkla, bol vzrušený. Ja som bola vlhká a pripravená milovať sa s mužom, ktorého som dlho chcela.

Sadla som si obkročmo na jeho mohutné telo a pomaly vkĺzol do mňa na čo sa prebral a zastonal. Netrvalo to dlho. Vzdychal hlasno a v jednom momente som si uvedomila, aký krásny je muž vo svojej najbezbrannejšej polohe, keď nedokáže ovládať svoje telo, keď je najzraniteľnejší a najcitlivejší a predsa silný a mužný...

pf 2008